Kto dnes učí na našich univerzitách?

Autor: Peter Fekiač | 18.3.2013 o 12:15 | (upravené 27.3.2013 o 8:32) Karma článku: 7,64 | Prečítané:  1776x

Diskusie o sprísnení akreditačných kritérií pri garantovaní študijného programu vychádzajú z niekoľkých vážnych predpokladov. Jedným z nich je ten, že jeho kvalitu má zabezpečiť dostatok profesorov, resp. docentov (nielen priamych garantov), pričom sa kladie dôraz hlavne na ich plný úväzok a výučbu jadrových predmetov. V tomto je zahrnutý ďalší predpoklad, že totiž garanti kvality by mali predstavovať kvalitu samotnú, čo je celkom logické a správne. Generačne je zrejmé, že sa to momentálne týka prevažne akademických pracovníkov po 50-tke, kde hrajú prím tzv. 68-čkári (ako kultúrny fenomén). Poďme teda uvažovať nad tým, či súčasný slovenský akademický personál tieto nároky spĺňa a zamerajme sa na humanitné a spoločenské vedy, ku ktorým mám blízko.

Najprv si všimnem kritérium, z ktorého sa dá veľa vyčítať - konkrétne výstupy, ktorými sú buď publikácie alebo obsah výučby. Nemôžem a nechcem tu zovšeobecňovať, nájdu sa a stále pribúdajú svetlé výnimky, ale napr. po návšteve niektorých prednášok musí mať súčasný študent týchto vied dojem, že jeho život bol doteraz asi len úplným bláznovstvom v porovnaní s tým, čo mu práve odovzdal dotyčný profesor. Dozvedel sa totiž, že „moderná, sociálna či humanitná veda" už káže odstrániť prakticky každé spoliehanie sa na klasické kultúrne, morálne či politické pojmy, ktorým sa naučil v rodine a blízkom prostredí a doteraz ich bežne a s úspechom používal. Zhruba posledných 40 rokov (u nás ešte skôr) už totiž profesor na „modernej" univerzite nie je ochrancom a kritickým šíriteľom 2,5 tisíc ročnej intelektuálnej a morálnej tradície Západu, fungujúcich noriem slušnosti, ale často ich opakom. Jej nekritické zriekanie sa úzko súvisí so stavom dnešných humanitných fakúlt. Ukazuje sa, že rozhodujúcu úlohu tu hrá práve ich personálne zloženie. K jeho konkrétnejšej identifikácii nám pomôžu viaceré náznaky. Bystrejšieho študenta pri pozornejšom pohľade napr. na témy a obsah prednášok či publikácií zarazí, ako si všimol už L. Kvasz1, že niektorým profesorom - potenciálnym „udržiavateľom kvality" - v nich stačilo zameniť napr. pojem „marxistický" za „systémový", pričom podobných „inovácií", kde obsah príspevku či prednášky je aj dnes takmer totožný s tým, ktorý pred 30-timi rokmi odsúhlasila nejaká bunka KSČ, je viacero: termín „socialistický" nahradili za „sociálny", „internacionálny" zas za multikultúrny" a je vymaľované. Zo „systémového hľadiska" je potom napr. morálka znovu „sociálne, kultúrne a historicky premenlivá" a človek „produktom, determinovaným sociálnym systémom". Aj takto sa tu dnes kultivujeme.

Viacero indícií tiež naznačuje, že dominantnou „vedeckou" metódou podobných „udržiavateľov kvality" je byť čo najviac nezrozumiteľný a formulovať veci spôsobom, ktorý, s využitím podobných terminologických skvostov, prispeje k čo najväčšiemu odtrhnutiu učebnej látky od zdravého rozumu, praktickej skúsenosti a reality života. Výsledkom je nezriedka kryptomarxistickou ideológiou indoktrinovaný absolvent, ktorý je na tom ako ľudská bytosť často horšie, než pred vstupom na univerzitu. Predstieranie vedeckej erudície nezrozumiteľnosťou, používanie terminologického mimikry, ktorým sa dá dobre maskovať vlastná profesorská nemohúcnosť a umelá štylizácia do polohy „intelektuála - excentrika", nie je dnes ničím neobvyklým, ale skôr typickým východiskom zo situácie a niekedy, zdá sa, aj cieľom. Aby bolo zmätenie študenta dokonané a výsledok zaručený, niektorí akademici, teraz už samozrejme „vedci - humanisti", obohatia marxistický slovník „vedeckého ateizmu" a „dialektického materializmu" o (post)moderné prvky, „novú reč" (newspeak), ktorej leitmotívom je s čo najväčšou frekvenciou používať pojmy ako predsudok, stereotyp, inakosť, tolerancia, plastická sexualita (ako kultúrna determinovanosť), (účelovo interpretovaný pojem) rod - gender atď., pričom napr. pod predsudkom nechápu neodôvodnený postoj, ale postoj tradičný a pod. Zároveň platí takmer priama úmera medzi tými, ktorí ich najčastejšie užívajú a hĺbkou ich vlastných predsudkov. Dochádza tak opäť, ako už niekoľkokrát v minulosti (marxizmus, nacizmus), k fatálnej zámene racionálne odôvodnených tvrdení za teoretické sociálne konštrukcie (teoretické modely). Sociálne konštrukty sa vyznačujú často práve tým, že sú odtrhnuté tak od reálnych empirických faktov, prírodných vied (napr. biológie), ako aj od zdravého rozumu a zovšeobecnení praktických skúseností človeka, od  pravdivej antropológie - teda od reality. Sú však zato plné želaní, túžob a utopistických predstáv o tom, aké by mali človek a spoločnosť byť. Vedu tak nahrádza predstavivosť, fabulácia, iracionalita. Niet lepšieho pomenovania pre túto činnosť, než dobre známe sociálne inžinierstvo. Uvedený rozpor síce môže niekedy vyznieť smutno-smiešne, nezabúdajme ale na jeho nedávne, a teda aj potenciálne tragické dôsledky.

Nášmu „akademikovi" potom stačí týchto pár naoko vedeckých pojmov a ich definícií podľa potreby vhodne skombinovať do kvázilogického celku a s pátosom, hodným vedca, opakovať ako mantru. Výsledok je zaručený. Čo na tom, že ide o „systém" nezmyslov, istota je aspoň jedna: nikdy sa nedozviete odpoveď na konkrétny problém a nebodaj nejakú pravdu. Tá totiž buď neexistuje, alebo je „sociálne a kultúrne podmienená", teda relatívna. Takisto nečakajte zaujatie postoja. Ak áno, tak vždy buď ako negáciu aktuálneho stavu, hymnus na bývalý režim, alebo ako podpora utopickej vízie o „sociálnejšej (rozumej rovnostárskej) spoločnosti"  v študentoch. Príklad? Od niektorých profesorov etiky sa nedozviete analýzu základných problémov ako dobro, zlo, povinnosť, svedomie, správne konanie, spravodlivosť, cnosť, na podporu ktorých existujú vážne dôvody, ale celý obsah predmetu, v zhode s totalitnými skriptami, naplnia „historickým vývojom morálky", jej „premenlivými formami, štruktúrou a funkciami", pričom obhajobu zdôvodneného konkrétneho etického postoja budú považovať, v súlade s vyššie uvedeným, za popretie neutrality, ktorou by sa mala podľa nich údajne vyznačovať humanitná veda. Vedeckosť a objektívnosť totiž nechápu ako odôvodnenosť tvrdení, isté poznanie z príčin, ktoré môže viesť k preferencii určitého postoja, ale naopak, ako nezaujatie postoja, jeho obídenie, zastrešenie sa relativitou, vágnosťou, neurčitosťou -  a to evidentne kvôli osobnému ideologickému bloku. Inými slovami, hovoriť a nič nepovedať.

Tento stav má fatálny dopad na pravdivé hodnotenie študentov a ocenenie ich skutočných kvalít. To má zas vplyv na ich ďalšie uplatnenie v spoločnosti. Pri správnom hodnotení by sme totiž mali vychádzať z rozlišovania dvojakých duševných schopností človeka: 1) racionálnej schopnosti a 2) pamäte. Nie sú totožné, hoci spolu súvisia. Racionalita (ratio) je rozumové dôvodenie, deduktívne usudzovanie, tvorba nového poznania, hľadanie pravdy. Pamäť je vnútorný zmysel, proces zapamätávania, uchovávania a vybavovania informácií. Pri poznávaní potrebujeme pamäť kvôli uchovaniu. Avšak pamäť (teda vybavenie pojmu) bez rozumového dôvodenia nie je racionalitou.

Tvrdím, že to, čo sa na dnešných študentoch humanitných vied prevažne oceňuje, nie je racionalita, ale práve pamäť. Deje sa tak z dôvodov, ktoré som už opísal. Študentovi sa predloží hotový produkt - teoretický sociálny model, konštrukcia, o ktorej sa nediskutuje, nech je akýmkoľvek nezmyslom. Každá otázka je ohrozením autority učiteľa. Študent je odmenený za vzorné plnenie povinností vtedy, keď na skúške zopakuje, najlepšie doslovne a plynule, to, čo mu profesor odovzdal. Nie je odmenený za osobné úsilie, ktoré by malo pozostávať z vlastných formulácií (analyzovania a zovšeobecnenia), z vyargumentovania problému na základe usilovného štúdia literatúry (rôznych textov) k danej téme či predmetu, teda za racionalitu, ale za vybavenie namemorovanej informácie z pamäti, poprípade za pekný estetický dojem. Je evidentné, že sme sa na míle vzdialili od toho, čo sa po veky a správne rozumelo pod inteligenciou a múdrosťou. Kým nimi boli lat. intellegere (schopnosť rozlišovať na základe spoznania podstaty veci) a ratio, intelektuálny poriadok v spoločnosti sa prirodzene uchovával.  Dnes je tento poriadok rozvrátený. Nečudujme sa tak niektorým absolventkám/tom „sociálnych vied" s červeným diplomom, pre ktoré je napr. kontradikcia len ďalšou formou liposukcie, ale ani tomu, že celkom rozumný študent takéto „vzdelávanie" nedokončí.

Mnohé nasvedčuje tomu, že akademický personál niektorých našich humanitne orientovaných fakúlt je tvorený jednak:

a)      ľuďmi, ktorých prvoradým cieľom je pravdivé poznanie oblasti, ktorej sa venujú a využívajú na to možnosti, ktoré im akademická pôda dáva. Robia túto robotu preto, lebo je to jednoducho v zhode s ich životným zameraním a vyplýva to z ich vlastnej prirodzenosti, ktorá ich vedie ku skúmaniu a hľadaniu pravdy. Je ale tvorený aj

b)      ľuďmi, ktorých prvoradým a zdá sa jediným cieľom je vidina získania stabilného, spoločensky a finančne honorovaného pracovného miesta s mnohými benefitmi navyše, neskôr najmä jeho udržanie, a to takmer za každú cenu. Skoro pravidelne sa tu vyskytujúcim problémom je, že ich individuálna disponovanosť je v hlbokom nepomere s nárokmi na akademickú a vedeckú prácu. Sem patria aj „akademici", ktorých súčasné pôsobenie na VŠ je či už priamym (v bývalom režime cielene vyškolené nomenklatúrne kádre za účelom šírenia komunistickej ideológie), alebo nepriamym dôsledkom ich spätosti s totalitným režimom (docentúry či profesúry získané vďaka kontaktom či kamarátšaftom s podobne ideologicky a hodnotovo zafarbenými „kádrami") a slúži ako dočasný bezpečný úkryt pred odchodom do dôchodku.

Pre druhú skupinu ľudí, keďže si svoj stav dobre uvedomujú, sa náplňou práce - a to celkom prirodzene - nemôže stať skúmanie pravdy, argumentácia, hľadanie rozumných dôvodov či pokojná diskusia o veci. Tá je, mimochodom, úhlavný nepriateľ, keďže usvedčuje. Hľadajú si preto náplň zástupnú. Tou sa stáva jednak niečo, čo by sa dalo pomenovať ako „byrokratický aktivizmus", teda záľuba vo vymýšľaní zbytočných administratívnych predpisov, nariadení a činností, v papierovaní, v organizovaní a účastiach na jalových akciách, ale tiež vo falošnom pochlebovaní nadriadeným a zbieraní kvantitatívnych ukazovateľov „vedeckej činnosti", teda publikovaní akýchkoľvek, hoci naoko prijateľných, nezmyslov a evidovaní na revanš dohodnutých citácií. Cieľom je počet a „dobrým" je ten, kto ich má najviac. Dôležitú úlohu tu hrá potom „budovanie akademických a vedeckých kontaktov a spolupráce". Nemýľme sa, nejde tu o prirodzenú diskusiu s niekým zainteresovaným o vecnom probléme. V skutočnosti ide o vytváranie známostí, „sociálnych väzieb", ako ilúzie spolupráce. Aj tu platí počet. Akademická sloboda je im na ťarchu a neželaná, keďže predpokladá tvorivosť, argumenty, zvažovanie alternatív, teda uplatňovanie racionality, prácu rozumu, preto volajú po jasných direktívach z centra, ktoré určí, čo je pravda a čo učiť. Čo tam po tom, že práve univerzity sú z definície tým miestom, kde sa má o tom rozhodnúť. Pravdu má ten, kto má moc a väčšinu (boľše)!  Preto tieto typy venujú veľké úsilie potrebe vytvárať zo zamestnancov - v skutočnosti individuálnych osôb s vlastnými hodnotami - „súdržný kolektív", v ktorom vládnu „silné sociálne vzťahy", čo v preklade znamená, nech sme už akýkoľvek truľkovci, hlavne, že si budeme vždy a za každých okolností kryť chrbát a nebudeme poukazovať na zlé veci a robiť si problémy. Budeme dobrá parta (mafia?). Odolnejším zlomíme krk osvedčenými metódami. Na spečatenie našich dobrých vzťahov si teraz potykajme a dajme do nosa. Odteraz spolu - vždy a vo všetkom, veď predsa chceš mať prácu aj naďalej, nie?

A tak napriek verbálnej oslave inakosti a tolerancie, stáva sa evidentnou presne opačná skutočnosť. Tou je, že vo výberových konaniach si „udržiavatelia kvality" (česť výnimkám) vyberú za kolegov či nástupcov ľudí temer identických s nimi samotnými, takých, ktorí zapadajú do ich etického rámca - „udržiavania harmonických sociálnych vzťahov" - a vyselektujú „potenciálne riziká" (ľudí s morálnou integritou, teda nehumánnych, názorovo „uzavretých" kritikov). V praxi ide o selekciu zamestnancov univerzít podľa miery súladu s ich chápaním morálky, kultúry či (ľavicovej resp. liberálnej) politiky. Žiadaní sú najmä flexibilní, progresívni a otvorení mladí ľudia, takí, ktorí si už v rámci vedeckého pokroku stihli uvedomiť, že kultúra Západu je v skutočnosti diskriminačná, androcentrická (mužský svet) a homofóbna, že grécke, kresťanské a latinské dedičstvo a jeho morálna tradícia tento stav spôsobili a prehlbujú ho, že najlepšou morálkou je tá, ktorá neexistuje, resp. tá, ktorá vo svojej vrcholnej fáze predstavuje triedenie odpadu alebo spravodlivý boj za zväčšenie slepačích klietok. Flexibilný a otvorený mladý človek je tak po úspešnom univerzitnom brainwashingu disponovaný, v súlade s náladami a potrebami pracovného kolektívu a nadriadených, pre prijatie akejkoľvek nezdôvodnenej absurdity, hlavne nech sa líši od tradičnej slušnosti a osvedčenej pravdy. To, že takmer za všetky aktuálne spoločné dobrá môže vďačiť práve im, mu už nedôjde.

 

1)   Kvasz, L. (2000). K problému písania filozofie na Slovensku. Filozofia, 2000/5, s. 400-413.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?